Raz sme sa s kolegami dohodli že po práci si pôjdeme do podniku pozrieť hokejoví zápas. Keď som tam prišiel, sedel s nimi človek ktorého som predtým už niekde videl, no nevedel som si ho zaradiť. Tak som sa predstavil a on sa usmial a spravil to isté. Celý večer sa usmieval a iba zdvorilo odpovedal. Nikdy nezačal rozprávať ako prvý. Stále bol zamyslený a zápas ani nesledoval. V ten večer som si myslel že mal iba zlú náladu a nemal chuť sa rozprávať. O tri dni ho kolegovia spomenuli a ja som sa zrazu rozpamätal kde som ho videl. Videl som ho už na niekoľkých firemných stretnutiach, predsa. Jak som sa nad tým zamýšľal, som si tak uvedomil prečo som si hneď nespomenul kde som ho videl. On totiž na každom stretnutí sedel vždy vzadu. A keď bola prestávka, moc s nikým nekomunikoval.
Začalo to byť zvláštnejšie jak som si postupne vybavoval všetky tie stretnutia kde bol. Vždy sedel vzadu, nekomunikoval, nezasahoval do rozpravy a to ani keď sme sa mali všetci vyjadriť a on bol ticho. Zakaždým ho preskočili. Na stretnutí ho ale každý poznal, či už manažér tej či onej firmy alebo priamo riaditeľ. Prišlo mi to zvláštne. Pomyslel som si že je to syn nejakého zbohatlíka a dosadil ho medzi nás. Predsa len, bol veľmi mladý..
Približne o týždeň sme išli znova do podniku a tiež tam bol. Ach ten mladý.. Usmieval sa, nerozprával a iba zdvorilo odpovedal. Znova badal vo svojich myšlienkach a nevenoval pozornosť naším témam. Nemal som ani chuť sa pýtať kolegov, kto z nich ho stále medzi nás volal.
Jeden podvečer sme mali ísť na stretnutie s investorom a novým podnikateľom ohľadne startupu. To že bol podvečer a všetci sme sedeli a nič sa neriešilo mi prišlo divne. Zrazu kolega zahlásil že je ten mladý na ceste a že zaspal. Bolo 17:40 a on zaspal? Oni mu to všetci tolerujú a ospravedlňujú ho? Kde som sa to ocitol? Skoro som vypenil od zúrivosti. Zrazu sa ten mladý objavil, sadol si dozadu a znova nič nerozprával. Všetky jedy do mňa v tom okamžiku vošli. Povedal som si ale že to nechám tak.
Ďalší večer ďalší zápas a v podniku znova ten mladý. Tentokrát už som ale nesledoval zápas ale bombardoval ho otázkami. On jak už je uňho zvykom mi zo slušnosti odpovedal. Nebudem ani trochu preháňať keď napíšem že mi z neho spadla sánka. Prezradím že v tej dobe mal dvadsaťjeden rokov. No spôsob odpovedania, poznatkov a informácií s ktorými disponoval - za ktoré by sa nehanbil ani ostrieľaní profesionál v brandži mi vyrazilo dych. Prezradil mi niečo čo mi zo začiatku nedávalo moc zmysel. A to, že sám pracuje na svojom projekte už cez rok ale nemá v pláne zapojiť žiadneho investora.
Ma nápad, ma kontakty ale nemá peniaze a nechce pustiť do svojho projektu investora ktorého zaujíma jeho projekt?! Trochu zvláštna taktika ako podnikať. Vycítil že sa ho chcem opýtať že prečo ale už ma predbehol a rovno mi dal odpoveď: Vieš, to na čom pracujem robím pre seba. Viem ako to ma vyzerať, ako fungovať, ako slúžiť, ako zarábať ale hlavne to ma byť niečo pre mňa. Ak by som pustil investora do projektu, určite by nepochopil môj zmysel pre detail projektu a videl by iba zisk. Áno, zisk je dôležitý. Len pre mňa zarábanie peňazí je iba spôsob ako pokračovať v mojej práci a vytvárať veci ktoré vymyslím. Ak je projekt užitočný pre mňa, bude užitočný aj pre zákazníka. Investor by mi proste pristrihol krídla pri vytváraní kvalitného produktu.
Kebyže jeho slová beriem z pohľadu startupu tak sa vymyká všetkým tabuľkám. Na jednej strane nemá peniaze ale nepustí k sebe investora. Má v pláne podnikať ale nekomunikuje na takej úrovni. Jeho energia bola taká zvláštna..
Skamarátili sme sa. Stretol som ho priebehu roka už niekoľkokrát a stále som viac rozumel tomu ako fungujú jeho myšlienkové pochody. Už som rozumel prečo ho pozná toľko ľudí a s úsmevom mu všetko prechádza. On totiž všetkým ľudom ktorých stretol určitým spôsobom pomohol. Sám nevedel zaradiť kategóriu do ktorej spadá jeho práca, pretože raz bol programátor, raz dizajnér, raz riešil financie, raz reklamy a napokon aj marketing z rôznych strán. Bol taký všeobecný a ľudia za ním vlastne chodili aby sa ho opýtali na názor. Preto bol na toľkých stretnutiach a ľudia za ním chodili aby si s ním potriasli rukou. V takom veku toto docieliť. Bolo to úžasné.
Znova jedného večera sme sa stretli v podniku. Mal zhovorčivejšiu náladu a uniklo mu na čom vlastne pracuje. Ihneď som sa toho chytil a začal s otázkami. Rozprávali sme sa o tom asi dve hodiny. Bolo to niečo natoľko zaujímavé že som stále chcel viac a viac informácií. Neviem presne vystihnúť to čo som sa dozvedel a ani to koľko desiatok myšlienok mi v tej chvíli prebehlo cez hlavu. Jeho nápad bol obrovského rozmeru. Niečo ako keby ste dali dohromady Facebook a Wall Street. Jeho ciele smerovali na ľudí bez práce. Bolo by to zábavné riešenie nezamestnanosti v štátoch. Prostredie pre každého užívateľa bolo už vopred pripravené – stačilo by mať len internet. Diera na trhu ktorú si nikto nevšimol a stále len čaká na objavenie. V tom kresle som skoro skolaboval keď som si predstavil čo všetko sa za tým ukrýva. On vážne prišiel na spôsob ako by ľudí zamestnal. Nikdy by som si nepredstavil takéto riešenie. Ak si dám dohromady jeho osobnosť do súvislosti s týmto nápadom napadne ma len jediná vec. A to príbeh Steva Jobsa. Mladý človek s chuťou robiť niečo výnimočné a nakoniec zmení celý svet. Presne takto som sa cítil s ním v podniku - ako by som sa na chvíľu ocitol v podobnom príbehu.
Dnes som ho znovu stretol. Už tomu budú tri roky čo som ho naposledy videl. Nič sa nezmenilo. Stále usmiatí, zdvorilo odpovedá a projekt stále leží niekde v šuplíku. Iba ja som zmenil pohľad na svoju prácu okrem iného. Už mám iný pohľad na ľudí a stretnutia s nimi. Je to na zamyslenie koľko skvelých nápadov nikdy svet neuvidí.
Tento článok na blogu som začal písať aby som ukázal ľudom žiadajúcich o vstup investorov do svojho podniku aby sa zamysleli či ich produkt, služba či projekt je zameraná iba na zisk alebo či danej veci naozaj veria že sú užitočné. Len smelo do práce, nenechávajte Vaše nápady v šuplíkoch.
